K Bratislave a PKO Klimaček, Kompaníkova, Fellegi
Na čo myslím: Šialení cukrári a bagre
Viliam Klimáček, dramatik | 25. apríla 2009 11:06
Varšavský Palác kultúry ktosi nazval snom šialeného cukrára. A koloval vtip: odkiaľ je Varšava najkrajšia? Zo strechy Paláca kultúry. Prečo? Lebo nevidno Palác kultúry.
Ale bez tejto zmenšeniny Lomonosovovej univerzity by sme si už toto mesto nevedeli predstaviť. Vždy, keď idem v Prahe do Dejvického divadla (pre nezainteresovaných - tam hráva Ivan Trojan), neobídem zas ďalšiu socrealistickú cukrovinku, hotel Internacionál.
Určite bola svojho času tam i tam diskusia, či tie stavby ako symboly režimu, ktorý urobil toľko ľudí nešťastnými, nezbúrať. Zdravý rozum zvíťazil. V tých budovách sa predsa len viac generovala povolená miera šťastia, ako čosi iné. Dnes sme radi, že môžeme okolo previesť deti, aby jediným pohľadom pochopili, že socializmus bol tragifraška.
Park kultúry a oddychu v Bratislave, familiárne nazývaný Pekáč, toľko negatívnych emócií nevzbudzoval. Predsa len, bol o kultúre a oddychu, bola to malá továreň na šťastie. Aj tak ju búrajú. Nezasadali tam iba slovenskí komunisti, neschôdzovali spisovatelia, v roku 1968 nerečnil nádejný politik Husák, ktorý dal potom kúsok od Parku kultúry a oddychu za Dunajom ohradiť krajinu ostnatým drôtom.
Architektonicky asi nie je Park kultúry a oddychu mimoriadny, ale mne sa zdá krásny. Jeho vitráže ma dojímajú nie kvalitou, ale tým, že som pod nimi vypil desiatky káv, vín a fernetov na všemožných koncertoch, že som pod nimi po prvý raz počul naozajstný džez svetovej triedy, že som vedľa nich ako prvák na medicíne zložil imatrikulačný sľub, že som sa tam zúčastnil na plesoch a podplácal povestne úplatných uvádzačov, aby ma pustili – mea culpa – na Olympic.
Dokonca aj Mimobratislavčania tam mávali svoje bály a dievčatá tanečné a... ďalej si doplníte sami.
Prísť o miesto, ktoré je pamäťou viacerých generácií, o miesto, ktorým prešli nielen dejiny politické, ale aj tie bezbrannejšie, kultúrne, ktoré dávajú životu kvalitu, je barbarstvo. Mesto, ktoré zabíja svoju pamäť, je choré. Ale bager je len druhý krok. Najprv ten Park kultúry a oddychu musel ktosi predať.
Bratislava pre všetkých
Monika Kompaníková, spisovateľka | 25. apríla 2009 7:02
Primátor mesta Bratislavy v súvislosti s dierami v stene Estrádnej sály Parku kultúry a oddychu vyhlásil, že developeri tohto charakteru to budú mať v meste veľmi ťažké. Nielen jeden developer, ale viacerí, povedal prísne.
Škoda, že sa developer nepustil do búrania hneď, ako kúpil pozemky pod budovou. Keby mal primátor Ďurkovský aj pred rokmi takú bojovnú náladu a chuť reagovať okamžite, možno by už dávno nestál PKO. Nestála by ani príliš vysoká budova za Novým mostom, ktorá zničila siluetu mesta, na nábreží v susedstve PKO by nerástol obludný River park.
Ale stála by Gumonka, Kablo aj dámsky tenisový klub v areáli Incheby, fungoval by amfiteáter na Búdkovej, rástli by stromy v parku na Belopotockého, v Krasovského parčíku, na Osuského v Petržalke, v parku na Nobelovej, stáli by platany na nábreží Dunaja. Pre verejnosť by bola otvorená vzácna Kochova záhrada a záhrada pri uršulínkach. Fungovala by tržnica, divadlo Stoka, vegetariánska jedáleň Vegetka a aj materské centrum v Krasňanoch. Ani len vo sne by sa neuvažovalo o búraní Múzea dopravy, o výstavbe hotela na Železnej studničke alebo v susedstve Devínskej lesostepi.
Mesto by nebolo ako lunapark oblepené bilbordmi, mesto by nebolo nefunkčným zlepencom developerských projektov.
Primátor povedal, že ak by sa PKO búral, chcel by výrazne sprísniť podmienky na vydávanie stanovísk k investičným zámerom. To povedal v roku 2009, v čase, keď je už mesto po kúskoch rozpredané a rozparcelované, keď v centre fungujú dva skutočne udržiavané parky, ktoré sú také preplnené, že deti musia čakať v rade, aby sa dostali na šmykľavku. To povedal ako prvý muž mesta, v ktorom musia ľudia písať petície a organizovať kadejaké pochody, aby im nevyťali tri stromy pred domom alebo nezrušili posledné potraviny. Pretože taká je realita v Bratislave.
Ak by mal primátor tú vôľu a moc, mesto by sa nemuselo oháňať veľavravnými tabuľkami, ktoré porovnávajú akési normatívy, teda základné ukazovatele potreby zelene v meste vo štvorcových metroch na jedného obyvateľa so skutočnými zelenými plochami. Mesto by neoperovalo vyhláseniami typu "musíme vydať stavebné povolenie, ak investor predloží všetky dokumenty", ale mesto by voči developerom vystupovalo ako rovnocenný partner, ktorý má právo určovať pravidlá a dávať adekvátne sankcie za ich porušovanie.
Mesto by rešpektovalo ľudí a ich potreby a názory. Neignorovalo by petície a výzvy, diskutovalo by, komunikovalo, počúvalo. Obyvateľov, ktorí tu žijú, ktorí tu volia, platia dane a ktorí nechcú bojovať o základné veci, z ktorých sa život skladá. Chcú ísť do divadla, prejsť dôstojným krokom na druhú stranu cesty, kúpiť si večer pivo vo večierke, vyviesť psa, doviesť deti do škôlky.
Alebo stačí dva razy do roka lepiť ľuďom oči dopravou a koncertom zadarmo niekde na námestí? Bratislava už dávno nie je pre všetkých.
Stĺpček Juraja Fellegiho: Fantázia
Juraj Fellegi, Pravda | 18. apríla 2009 7:14
Bola to skôr spomienka ako koncertná udalosť sezóny. V Estrádnej sále bratislavského Parku kultúry a oddychu, ktorú len o dva dni skôr načali stavebné stroje, vystúpila vo štvrtok legendárna skupina Collegium Musicum. Vyhryznutá diera smerom k Dunaju bola zadebnená, vnútri zakrytá bielym závesom. A plná, sediaca sála bzučala tisícimi hlasmi.
Aktivisti pri vstupe zas a znova zbierali podpisy na záchranu budov. Ale spomínať vyzývala hudba. Koncert zaznel v rámci turné kapely po dvanástich rokoch ticha. A k starej zostave s klávesistom Mariánom Vargom, basgitaristom Fedorom Frešom a gitaristom Ferom Griglákom sa pridal mladý, svetový hráč na bicie nástroje Martin Valihora.
Tradičné Vargove výpady do hudobného ticha, za
Ale tá spomienka bola predsa udalosť. Lebo keď hrá Collegium Musicum, otvára sa učebnica tvorivej populárnej hudby. A učiť sa môžu najmä mladí hudobníci a rovnako poslucháči.
Hudobnej scéne na Slovensku, ktorá sa ešte nedávno nehatene premieňala, prekvapovala a sálala hutnou energiou, akoby zrazu došiel dych. Kostnatie v polohe nič neohrozujúcich rozhlasových hitov. Tak kde sa skrývajú aktivisti, aby zas a znova zbierali podpisy na záchranu?